Máš narodeniny, Adam...
Milý Adam. Syn môj.
[Adam Kizák, Nina Kizáková, Juraj Kizák, Hana Barcalová Kizáková Laurenzo]
Máš dnes narodeniny. Volal som Ti. Nebral si to. Raz to niekto zodvihol - a hned prerušil... Nevadí.... Zvykol som si. Bolí to. Veľmi. Nehnevám sa však na Teba. Ani na Maminku. Odpustil som jej.
Sú to v Prahe moji rodičia, Babička Maja, dedo Mišo... Napísali Ti nakoniec odo mňa z knacelárie mail. Tiež Ťi volali najprv, z môjho mobilu. Opakovane. Nič. Je z nich cítiť veľká bolesť... Dedo Mišo sa pýtal, keď prečítal Babičke Maje, čo napísal, čo ešte má napísať... Hovorila mu to so slzami v očiach, hlas sa jej triasol.
Bol so m s nimi dnes na Hrade. Chrám Svätého Víta a tak. Potom som ich vzal na Strahov, kde sú internáty, kde som býval, aby videli panorámu Prahy. Potom sme išli na obed. Bolo pekne. Prešli sme tunelom novým Strahovským na Smíchov. Tam na letnej záhradke v Pizzerii Corleone obedovali. Pripili sme na Tvoje zdravie. Kolou. Babička mala opäť v hlase slzy... Ja sa hrám na tvrdého, navonok slzy neprejavujem. Už voči nikomu. Vo vnútri však plačem jako dieťa, ktorému ukradnú dreveného koníka. Mne ukradla deti.... Teba, Ninu... Už roky. Odpúšťam jej. Vašej Mamionke. To je slovo, čo hovorím každý deň večer, ráno... Potichu. Nahlas. Odpúšťam Ti, Hanka... Je mi ˇ)lúto, čo robíš. Je mi Ťa ľúto...
Myslel som na Teba celý deň, Adam. Chýbaš mi. Veľmi. Prišli sme dovom do trytovej až o štvrtej. Bol som v duchu s Tebou. Už celé dva týždne Ti zhromažďujem noviny. O Majstrovstvách světa v hokeji, sú vo Viedni. O 60. výročí ukončenia 2. svetovej vojny. Sadol som si, a začal Ti z tých novín vystrihovať. Pošlem to v najbližších dňoch. Asi balík č. 72.
Prišiel som Ti napísa´t týchtio pár riadkov do priestoru a času do konacelárie. Neide internet. Tak to asi dám online až zajtra, pozajtra... Napísal som Ti prianie pár slov mailom. Jako vieš, Maminka zariadila /asi dvadsiatimi lžami na amerikcom súde/, aby som Tebe ani Nine nemohol písať vôbec priamo. Ale len cez právnika. Tiež vám nemôžem písať česky či slovensky tie maily - ale len anglicky... Tak som Ti tých pár českých slov preložil do angličtiny... Toľko pokory čo mi Maminka spôsobouje... Myslíš Adam, že ju to urobilo šťastnou, Maminku? Keď som ju naposledy videl v USA, nevyzerala task... Aj keď som ju videl na schodoch súdu = a na môj pozdrav neodpovedala... Išla má práve udať, že vraj som terorista a podobne... Na druhý či tretí deň ma zabásli... Pod vplyvom jej dvadsiatich lží, práve, keď som sa vracal z detektoru lži, kde som jej lži vyvrátil.. Ten záznam vás niekde čaká jedného dňa... Odpustite Maminke aj vy dvaja, Nina, Adam...
Objímma Ťa Adam. Máš dnes pätnásť rokov. Hrubý hlas muža, jako som počul minulý týždeň na telefóne, keď som volal z mobilu pre mojich rodičov... Hneď, keď som predal telefón Dedovi Mišovi = si tio položil... Potom dvihla už Maminka. Položila to tiež hneď, keď zistila, že volajú moji rodičia... Odpúšťam Ti Hanka... Bolí to strašne, čo mi robíš. Bolí ma to aj za mojich rodičov, ktorých si do svojej zloby a pomsty (za čo?) zahrnula. Keď ich vidím, jako trpia. Stále ste ich jeiný vnuci. Môj brat nemá deti. Nemôžu mať deti... Bolí to ich o to viac. Maminka im vzala jediné vnúčatá. Pohladenie vás. Váš úsmev...
MÁM ŤA RÁD, ADAM... Buď dobrý chlap. Budeš potrebovať jedného dňa všetku svoju ľudskú silu, aby si prekonal to, čo sa dnes deje... Chcem byť tu ešte. Blízko u Teba. V duchu som s Tebou stále. Od prvého dňa, čo som bez Teba, Niny... Vesmír to jedného dňa všetko vyrovná...
Tvoj Oco
Praha, 14.5.2005, v deň Tvojich narodenín. Smutný ako korytnačka. Nikdy Ti to neprajem zažiť, Adam, byť bez svojich detí, a len nemo počúvať a sledovať, čo sa deje, s čím nemôžeš nič urobiť, lebo jedna osoba na tomto svete si to tak praje, aby to tak bolo...
PS: O 20.36, práve keď som dopísal email, som to skúsil ešte raz, Adam... Zodvihol si to, povedal „Hello“... „Všetko najlepšie k narodeninám, Adam...“ povedal som. Vzápätí si to položil... Mám Ťa rád, Adam aj tak. Ty s Ninou za nič nemôžete... Ste obete. Najviac porazený jedného dňa. Víťaza nieto, aj keď si Maminka myslím, že je to ona. A bude o tom ešte chvíľu presvedčená, keď ma dostane do väzenia pre to, že som Ti voall, aj keď by som nemal, a píšem Ti a posielam darčeky, a píšem do nich české a slovenské venovania... Telo sa dá zničiť, uväzniť – duša a myseľ nie. Poznáte to jedného dňa, Nina, Adam. Duša nie. Srdce nie...
[Adam Kizák, Nina Kizáková, Juraj Kizák, Hana Barcalová Kizáková Laurenzo]
Máš dnes narodeniny. Volal som Ti. Nebral si to. Raz to niekto zodvihol - a hned prerušil... Nevadí.... Zvykol som si. Bolí to. Veľmi. Nehnevám sa však na Teba. Ani na Maminku. Odpustil som jej.
Sú to v Prahe moji rodičia, Babička Maja, dedo Mišo... Napísali Ti nakoniec odo mňa z knacelárie mail. Tiež Ťi volali najprv, z môjho mobilu. Opakovane. Nič. Je z nich cítiť veľká bolesť... Dedo Mišo sa pýtal, keď prečítal Babičke Maje, čo napísal, čo ešte má napísať... Hovorila mu to so slzami v očiach, hlas sa jej triasol.
Bol so m s nimi dnes na Hrade. Chrám Svätého Víta a tak. Potom som ich vzal na Strahov, kde sú internáty, kde som býval, aby videli panorámu Prahy. Potom sme išli na obed. Bolo pekne. Prešli sme tunelom novým Strahovským na Smíchov. Tam na letnej záhradke v Pizzerii Corleone obedovali. Pripili sme na Tvoje zdravie. Kolou. Babička mala opäť v hlase slzy... Ja sa hrám na tvrdého, navonok slzy neprejavujem. Už voči nikomu. Vo vnútri však plačem jako dieťa, ktorému ukradnú dreveného koníka. Mne ukradla deti.... Teba, Ninu... Už roky. Odpúšťam jej. Vašej Mamionke. To je slovo, čo hovorím každý deň večer, ráno... Potichu. Nahlas. Odpúšťam Ti, Hanka... Je mi ˇ)lúto, čo robíš. Je mi Ťa ľúto...
Myslel som na Teba celý deň, Adam. Chýbaš mi. Veľmi. Prišli sme dovom do trytovej až o štvrtej. Bol som v duchu s Tebou. Už celé dva týždne Ti zhromažďujem noviny. O Majstrovstvách světa v hokeji, sú vo Viedni. O 60. výročí ukončenia 2. svetovej vojny. Sadol som si, a začal Ti z tých novín vystrihovať. Pošlem to v najbližších dňoch. Asi balík č. 72.
Prišiel som Ti napísa´t týchtio pár riadkov do priestoru a času do konacelárie. Neide internet. Tak to asi dám online až zajtra, pozajtra... Napísal som Ti prianie pár slov mailom. Jako vieš, Maminka zariadila /asi dvadsiatimi lžami na amerikcom súde/, aby som Tebe ani Nine nemohol písať vôbec priamo. Ale len cez právnika. Tiež vám nemôžem písať česky či slovensky tie maily - ale len anglicky... Tak som Ti tých pár českých slov preložil do angličtiny... Toľko pokory čo mi Maminka spôsobouje... Myslíš Adam, že ju to urobilo šťastnou, Maminku? Keď som ju naposledy videl v USA, nevyzerala task... Aj keď som ju videl na schodoch súdu = a na môj pozdrav neodpovedala... Išla má práve udať, že vraj som terorista a podobne... Na druhý či tretí deň ma zabásli... Pod vplyvom jej dvadsiatich lží, práve, keď som sa vracal z detektoru lži, kde som jej lži vyvrátil.. Ten záznam vás niekde čaká jedného dňa... Odpustite Maminke aj vy dvaja, Nina, Adam...
Objímma Ťa Adam. Máš dnes pätnásť rokov. Hrubý hlas muža, jako som počul minulý týždeň na telefóne, keď som volal z mobilu pre mojich rodičov... Hneď, keď som predal telefón Dedovi Mišovi = si tio položil... Potom dvihla už Maminka. Položila to tiež hneď, keď zistila, že volajú moji rodičia... Odpúšťam Ti Hanka... Bolí to strašne, čo mi robíš. Bolí ma to aj za mojich rodičov, ktorých si do svojej zloby a pomsty (za čo?) zahrnula. Keď ich vidím, jako trpia. Stále ste ich jeiný vnuci. Môj brat nemá deti. Nemôžu mať deti... Bolí to ich o to viac. Maminka im vzala jediné vnúčatá. Pohladenie vás. Váš úsmev...
MÁM ŤA RÁD, ADAM... Buď dobrý chlap. Budeš potrebovať jedného dňa všetku svoju ľudskú silu, aby si prekonal to, čo sa dnes deje... Chcem byť tu ešte. Blízko u Teba. V duchu som s Tebou stále. Od prvého dňa, čo som bez Teba, Niny... Vesmír to jedného dňa všetko vyrovná...
Tvoj Oco
Praha, 14.5.2005, v deň Tvojich narodenín. Smutný ako korytnačka. Nikdy Ti to neprajem zažiť, Adam, byť bez svojich detí, a len nemo počúvať a sledovať, čo sa deje, s čím nemôžeš nič urobiť, lebo jedna osoba na tomto svete si to tak praje, aby to tak bolo...
PS: O 20.36, práve keď som dopísal email, som to skúsil ešte raz, Adam... Zodvihol si to, povedal „Hello“... „Všetko najlepšie k narodeninám, Adam...“ povedal som. Vzápätí si to položil... Mám Ťa rád, Adam aj tak. Ty s Ninou za nič nemôžete... Ste obete. Najviac porazený jedného dňa. Víťaza nieto, aj keď si Maminka myslím, že je to ona. A bude o tom ešte chvíľu presvedčená, keď ma dostane do väzenia pre to, že som Ti voall, aj keď by som nemal, a píšem Ti a posielam darčeky, a píšem do nich české a slovenské venovania... Telo sa dá zničiť, uväzniť – duša a myseľ nie. Poznáte to jedného dňa, Nina, Adam. Duša nie. Srdce nie...
0 Comments:
Post a Comment
<< Home