04-09-10: Učitelia Vás chvália. Zpráva Maminky 08-2004 = "mimimum of minimum"

(Sobota, 4.9.2004) Večer som sa išiel pozrieť na james browna. Ráno druhý deń potom dlho spal. Až do pol deviatej! To ne mňa nezvyklé. Ale James Browna som nevidel. Iba na obrázku. pred halou, kde hral, teraz sa to volá Tmobile Arena, plno ľudí. Samozrejme vexkláci ponúkajúci lístky. Ale najlacnejší za 1.200 Kč... V predpredaji mali na stánie - čo je najlepšie - si priamo u pódia, v dave, cítiš atmosféru, Adam - za 440 Kč. Samozrejme už nič nemali. A ja som si vydelil, že som ochotný za to dať tak 500 Kč. Takže som ho nevidel. Len počul, ako pár ďalších ľudí, „sociek“, ako ja. Cez otvorené dvere. Bol som tam asi do desiatej. Počul možno tretinu konceryu. Malo to šťavu. Ale moja srdcová záležitosť to nebola. Tie nejaväčšie hity ešte nehral. A tak som odišiel. Išiel ešte do jedného klubu, kde černošský DJ mal hrať R&B, funky, hip hjop. Dal si pivo, po4[val trochu, na obrazovke sledoval u toho Mr. Bean striedavo s nejakým tým hiphop, myslel na Vás, že som Vá zase nepočul, čo bude ďalej - a odišiel domov... Nedeľu som !porežil v kancelárii potom. Len do nej prišiel neskůr ako obyčajne...

(6.9..2004, Pondelok, 8.15). Hneď ráno, keď som prišiel do kancelárie, som si požičal kladivo od milého recepčného tu u nás, manžela recepčnej, striedajú sa tu, a keď som bol za vai v amerike, tak sa mi pani recepčná starala o knaceláriu, agendu atd... Povesil som si obrázok, plagát, čo som si kúpil v Kimbel Art Museum vo Fort Worth. Od George de La Tour, The Newborn Child, (1645). Má krásnu atmosféru. Zrodenie života. Život. Radosť. Údiv ženy nad zrodením života... Mám tu teda i v kancelárii trochu Vás, zo země, kde ste dnes, z miesta, kde dnes chodíte do školy. Z texasu. Jeho výstava tam bola v roku 1997...

Včera v nedeľu som sa opäť nedovolal... Ale SMSka Vám prišla, takže je situácia nezmenená. Úmyuselne to nedvíhate, na signále ste. Len sa ozve zpráva, že Mobilný účastník nie je dostupný... Nevadí, modlím sa stále, už mi niš iného nezostáva. Niekedy Vám napíšem, keď bude viac času, ako vyzerá môj deň, zvyky... Predtým, celé poludnie, od 1tej do skoro štvrtej, som viac ako štyri hodiny písal ďalšiu správu pre ameriku. Aby sa niečo pohlo s vašim zavrhnutím... Potom som trénoval novú redaktorku, riešil ďalšie věci stále v kancelárii. Len sa išiel medzitým najesť. Zniova do čínskej reštaurácie. Dal som si zapekané nudle také dlhé s kuracím mäsom. 65 Kč. K tomu pivo, 18 Kč. U toho čítal Michael Moora, tých jeho Hlúpych Bielych Mužov... Dobr. Zabádam u toho na Vás na chvíľu. Len mi je zase o to viac ľúto, že stre v takej hlúpej krajine. A Mmainka je ešte na to hrdá, zabúda na vlasť, vlastné korene. Bije sa do pŕs a hrdo sa učí recitovať americkú prísahu vlajke, ktorú bude musieť jedného dňa odverklíkovať naspanäť, pokiaľ sa bude chcieť sta´t američankou. A ona sa na to trasie strašne veľmi... Poturčenec horší Turka, je slovenské príslovie... Vzdať sa vlastnej identity, samého seba? Vám chce zmeniť mená. Skráýva sa u toho za Vás, že to vraj cchete Vy... Nie, normálny člověk to nikdy nerobí. Dokonca i dnes si už ani ženy nemenia mená po svojich mužoch, v rámci svojej emancipácie. Ale Vy ste dnes zavrhnutý - a určite len aby ste urobili Maminke radosť, ste presvedčený, že nemáte to správne meno...

Večer som prišiel v nedeľu včera už o siedmej. Čítal ešte na balkóne při príjemnom zapadajúcom slniečku Hlúpych Mužov. Potom s a išel okúpať, dal si soľ do vaen, na relaxáciu svalov. Obyčajnú kuchynksú. V sobotu i v piatok som bol inlineskating, a tak mám svaly unavené, už nie sú zvyknuté, na čo bývali. Preto potrebujú relax. Pokiaľ mi to vyjde, tak pojdem brusliť aj dnes, má byť ešte pekne... idem pracovať, mám toho stále viac, ako fyzicky stihnem zvládnuť... Mám Ťa rád Nina. Mám Ťa rád, Adam, 8.50 hod.

Jo, tu je ečte text tej SMSky zo včera, keď som sa nedovolal už ani večer...

“Myslim na Vas, deti. Som v duchu s Vami. Dnes som bol cely den v kancelarii. Teraz som prisiel domov. Babicka Maja a Dedo Miso vam poslali fotky mailom. Dostali ste ich? Ja som vam poslal pozvanie na Gmail.com. Tak dúfam, že Vám to Maminka predala z Vašich mailov... Mam Ta rad Nina. Mam Ta rad, Adam. Oco.

(7.9., 8.45, utorok) Aj včera pobede bolo ešte krásne, tak som po práci išiel do Stromovky. Stále myslím na to, ako tam pôjdeme jedného dňa spolu... Večer som zase enbol schopný už nič robiť do práce, ako pretým dlhé roky. Maminka mi vzala tým čo robí, mnoho síl, energie. To jej týranie, že Vás nevidím, nepočujerm - ma ničí. Tak som zas ezapol telku a čumel do nej. Potom som ešte čítal Svetové dejiny ľudstva. Tá knižka Vás tu tiež čaká. Dnes mám za polhodinu míting z ďlašími možnými spolupracovníkmi na ten náš projekt pre ženy. S nejkaou doktorkou, psycholožkou, robí všetko možné, znižovanie nadváhy apod. Poobede ďalší míting ohľadne toho druhého projektu, druhej firny. S firmou, čo od nás kúpila veľkú časť know.how, teda od mojich partnerov. Ohľadom ďalšej spolupráce. Tak sa idem pripraviť na ten prvý míting. Už som tu asi pol hodinu, doplnil som ďalší odkaz na Babinet.cz. Dnes to boli topánky z Holandska. Skontroloval návštevnosť. Dnes pošlem ešte ďalšiu faktúru za služby za minulý mesiac jednému koientovi. Včera som dostal data od subdodávateľa, koľko mu mám fakturovať za odoslané SMS zprávy. Stačí to aspoň na nájomné kancelárie. Takže mimo to si musím zarobiť ešte na jedlo, nájomné, peniažky pre Vás - a letenku zase za Vami. Nie len, to. Hotel, aj ten najlacnejší stojí cez 20 USD, a prenájom autas, aspoň 30 či 40 dolárov na deň. Spočítajte si to... A v Čechách nie sú platy ako v USA. A ja zarábam v Čechách (nízke príjmy) a spotrebovávam v USA (vysoké náklady, vyššie ako v ČR).

(8.9., 9.50 hod., Streda) Ahoj deti. Mítingy včera dopadli dobře. Aspoň si to myslím. pred šiestou som už opäť nevládal, mal som toho plné zuby. Bolo horúco, ešte viac, ako pád dní predtým. Nevládzem jednoducho už robiť desať, dvanácť hodín. Maminka ma totálne svojim jednaním ničí. Berie mi všetku energiu. Išiel som zase do Stromovky. S knižkou Michael Moora. Chvíľu som korčuľoval, chvíľu čítal. Až do zotmenia skoro. Ale bolo tam stále veľa korčuliarov. Dal som si tam viedeňské párky. Sú dobré, v tej záhradnej krčme plno ľudí, na korčuliach obyčajne. Má to atmosféru. Cez víkend poobede či večer tam hrajú sem tam nejaké alterantívne kapely. Vstupné doborovoľné. Je to u ˇ3lechtovej reštaurácie, i o tej Vám niekedy snáď napíšem... Večer bol hokej, ako vieš, Adam. Svetový pohár. Česko vybilo Švédsko 6:1 nakoniec. To som videl necelú poslednú tretinu, keď som večer prišiel. U toho si dal klobásu, žltú „farebnú vodu“, teda limonádu k tomu, bolm som smädný ako ťava po tom inlineskating...
Nemám síl jednoducho už na nič, mimo pozerať do blba a odpracovať si svoje v kancelárioi. Mmainka ma zničila. Kedy som si to začal uvedomovať? Keď som sa prvýkrát vrátil z USA, čo som Vás videl po rokoch, čo som nevedel kde ste, a našiel Vás. Bol som tam na Vianoce 2002 až do polovice marca 2003. Keď som sa vrátil, nebol som schopný už na „“Case Deti Kizákovi“ robiť, ako predtým. Proste tie roky hľadania Vás vo svete, zaspávajúc s tým, že neviem, kde ste, a či Vás ešte vôbec niekedy uvidím - sa prejavili. K tomu Mmainkine kroky - aj keď som bol už v amerike, aby som Vás nevidel, aby sa nič medzi mnou a Vami nepodarilo, aby sme sa nezblížili - to všetko mi vzalo neskutočné množstvo energie to prekonať. Nenávisť Mmainky sa ťažko prekonáva. Dáva do toho všetko, čo v nej je. Poznám ju, vidím, že to tak robí. K tomu prekonať znova a znova jej kroky, aby som sa vôbec do USA nedostal, ako sa o to snažila i při mojom druhom pobyte v USA (leto 2003), i při mojom treťom teraz v lete 2004, čo sme sa ani nevideli... To bol „veľký úsopech Maminky“. No mňa to zničilo ešte viac. Byť od Vás na pár kilometrov, a nevidieť Vás, posielať Vám všetky balíky keď ste v jednom meste spolu... Strašné. Vzala mi všetku energiu tým Mmainka. Nemám silu na jej nenávisť, je obludná. Zostala mi práca. Korčuľovanie. Nemôžem počuAť ani hlas Vš, aj keď sa mi posmievate, Nina popužívaš sarkazmus na mňa a ešte sa z toho tešíš, ako Ti to ide. Počítaš mi body „po prvé, po druhé“ a podobnľ. Obiňujete ma z klamstva. Nútite hovoriť na Vás anglicky... Len môžem mlčať, to mám dovolené, to mi dovolíte - alebo Vám vo všetkom prikyvovať, nechať Vás rozkazovať mi, pokorovať ma, urážať ma... Ničíte ma tým - ale Vy za to nemôžete. Ste bábky. Len zavrhnuté bábky... Po tom prvom návrate, som nebol schopný už viac dávať energie toľko ako predtým. Trvalo to skoro päť rokov, čo som Vás našiel, vyhral súd, aby som Vás mohol vidieť. Ale hlavne dokázal prekonať Mmainkinu nenávsiť na chvíľu, jej negatívnu energiu é a vidieť Vás, počuť Vás... Ľudia tu v Čechách ma obdivovali, že plno rodičov o to usilovalo - ale nezvládli to. Vzdali sa predtým, ako to dosuiahli. Áno, dokázal som to. Ale nenávisˇ%t Maminky je neskutočná, nekončiaca. Pokračuje. A ja už nemám na ňu síl. Viem, že o to jej celý čas išlo. Ide. Jej právnička ptáčková zdržuje, vyčerpáva ma z financíí, berie čas - lebo Vy rastiete. Bez otca. Ktorého ste mali radi. Bez otca - ktorý Vás mal - a má rád. Začali mi vypadáva´t v tých rokoch vlasy. Začal som šedivieť. Začali sa mi kaziť zuby.... To všetko trvá. Lebo nedávam svojmu telu to, čo si zaslúži. Jednoducho nemám odkiaľ. Všetku energiu som dal Vám, venoval Vám. Aby som Vás našiel. Videl. Počul. Bol s vami. Prekonal Maminkinu nenávisť. Znova. Znova Znova. Dnes tu sedím, v kancelárii - bez energie. Nie tej fyzickej, deti. Tej mentálnej. Potrebujete mať palivo, aby ste mohli ísť ďalej. ako auto. Vy mi ho nedávate. Vzdali ste sa ma dnes. Svojho otca. Pre ktorého znamenáte všetko, čo kedy mal. Maminka mi z mojej „nádrže ešte i ten zbytok paliva, čo mám - systematicky, úmyselene - odčerápavaq. S radosťou. S radosťou nenávidiacej ženy. Tešiacej sa z toho, ako si ukradla trochu paliva pre seba. ako zabraňuje svojim konaním sa mi pohnúť z miesta. Za Vami. Ako sa z toho chichotá - dnes už frenetickým smiechom chorej osoby. Tešiacej sa z nešťastia, čo okolo seba spôsobuje. Zavrhovania vlastných detí od vlastného rodiča. Rodiča od vlastných detí. Ja jej odpúštam. Odpúš%tam Ti, Hanka. Modlím sa za Vás, deti. Modlím za Maminku. Idem spať s myšlienkou na Vás. Budím sa s tou istou, skôor ako môj mozog začne pracovať, ako sa začne hlásiť hlad, svetlo, ráno - hlásite sa v mojom vedomí Vy. Ty, Nina. Ty, Adam. Ste tam, každé ráno. Každý večer. Ste tam, keď bruslím. Ste tam, keď čítam. Keď idem na výstavu. Do kina. Vždy, keď skončím akúkoľvek činnosť - ste tam. Ste u mňa. Ja u Vás. Rozmýšľaqm, čo by sme spolu robili, čo by ste hovorili. ČO ja Vám. Čo Vám úkázal. Čo Vy mne... Dnes len intuitívne myslím, čo asi robíte, čo je v škole. Ale nedá sa to už trafiť. Viem o Vás tak málo. Skoro nič. Od Vás dvoch - nič. Od Mmainky - jednu stránku za mesiac písanú štýlom že chodíte do školy a ráno si čistíte zuby, a v lete ste boli na dovolenke. Aj tie „správy“ Maminky, neľudské zprávy horšie ako poviné zprávy o kriminálnikoch vo vúzaní nájdete niekde na nete, keď budete chcieť jedného dňa... Idem pracovať. Je 10.25. Blíži sa víkend. A pokračovanie Maminky mučenia ohľadom Vašeho telefonovania so mnou... Lepšie povedané, netelefonovanioa so mnou... Za posledný rok Mmainka nedovolila z rôznych dôvodov, aby sme nemohli spolu rozprávať aspoň celú polovicu z víkendov... Odpúšťam Ti, Hanka. Váš Oco.

(8.25, Štvrtok, 9.9). Včera večer som zase čumel na televíziu. Nemám energiu na nič viac. Čumieť. A modliť sa. Chcel som Vám namaľovať nejaký obrázok. Nedostal som sa k tomu. Proste som nevldádal. Za to, keďze som prišiel domov už o šiestej, s výčitkami, že som nebol dlhšie v práci - tka som sa dal do papierovania účtov domácich. Telefónu, plyn, elektrika. Za pol roka aspoň. Tak som to dal do poriakdu, len aby som na chvíľu zabudol na Maminky teror... Ráno som bol tiež zaplatiť daň za nemovitosť, za ten byt. Takže keď Maminka uspejes tým, aby mi byt vzali (ináč je v mojej záveti napísaný na Vás, deti už) - nebude mať problémy aspoň finančného rázu. Mmainke ide strašne veľmi o to, aby sa k Vám odo mňa nič nedostalo. Ani ten byt. Ten malý predala so ztratou řé percent proti tržnej hodnote. Okradla dokonca aj Vás o stotisíce korún, lebo ich potrebovala sama... Úbohé. Po filme - bol to Belmondo, druhý diel, celkom dobvré, dráma, žiadna akčná věc - som hneď zaspal. Bolo chvíľu po desiatej hodine. Dnes ráno, už sychravé slniečko. Ráno chlad. Ale pekne. Dal so si koláč, čaj od včera - a pred ôsmou vyrazil. Dnes idem zase cez obed k zubárovi. Stále ma to trápi. A keby len jedne zub. Aspoň päť. Reagujú na studené, na teplé. Na jedlo. Na všetko. Jem na jednej strane len. Potom zase len na druhej, keď mi jendu urobí. Provizoórne plomby vypadávajú, nie a nie to dokončiť. Nevadí. Idem pracovať. Zabudnúť zase na chvíľu, že som otocm. Zavrhnutým otcom. Od vlastnej matky vlastných detí. Pekný deň deti. Posielam Vám ho do budúcnosti priestoru a času. Váš [stále zavrhnutý] Oco, 8.45 hod.

18.00. Mám radosť po plno dňoch bez nej. Dnes mi pár Tvojich učiteľov, Adam, napísalo. Ako si dobrý. Chvália Ťa. Pani Williamson zo španiečiny, pan Shuster z biológie... O Tebe zatiaľ informácie priamo od učiteľov nemám, Nininka... Za to Maminka napísala svojich obligátnych pár riadkov, nie viac. Ale neposlala ich mne - so mnou zase nekomunikuje priamo. Pokoruje ma aj tým, maily si zablokovala, nechce so mnou komunikovať, veď načo, že, máme spolu len dve deti... Ktoré si ukradla. Mňa okradla. O vaše detsvo, ktoré sa nedá vrátiť. Zmenila ma, zabila vo mne niečo za tie roky. Ničí ma ďalej... Poslala zprávu len môjmu americkému právnikovi, mailom, aby mi to odovzdal. Tzv. „Správu za August 2004“. Píše aj o Tebe, Nininka, že Ti to ide. Že budeš pomočíčkou učiteľky... V minulej „zpráve za 07/2004, Maminka písala, že nie je o čom písať... Teraz asi tiež nie je o čom, lebo je to zase len na jednu stránku všetko... Nevadí. Maminku ja dnes nezmením...

Idem ešte písať pár mailov, do Vašich škůl, dozvedie´t sa o Vás viac, deti... Poslal som Vám to pozvanie na Gmail.com - ale zdá sa, že ste si tie maily neotvorili svoje...

Napíšem Vám dnes SMSku. Asi bude tohoto znenia:

Deti, mam radost, ako Vam to ide obom v skole. Cez vikend budem zase volat. Chybate mi. Je mi smutno. Dlho som uz nepocul ani Vas hlas... Oco, 9.9.2004. PS“ Dnes ma moj brat Ujo Mima 40 rokov

Zajtra /v piatok zase pošlem Mainke fax, aby som s vami mohl hovoriť po telefóne, aby mi povedaal, kedy sa jej to hodí. Jako posledné dva týždne. Neodpovedaal mi. Predpokladám, že jej odpoveď bude na súde, kde povie, že ju obťažujem faxami, stalking a podobne. Podbne, jako hovorí, že Vás obťažujem scvojimi textovými zprávami... Otec svoje deti. Nemá žiadne práva podˇ)la Mmainky... A Vy ju v tom podporujete dnes... Vy za to nemôžete deti. Len Vaši rodičia. Oba. No jeden z nich to nechce zmeniť. K lepšiemu. Pre Vašu lepšiu budúcnosť. Nepraje si, aby ste mali oboch rodičov vo svojich životoch... Objímam Ťa Adam. Objímam Ťa Nina. Oco.

(10.9.2004, 8.20, Piatok) Mám rados´t ešte väčšiu. Včera som sa ešte večer vrátil do kancelárie, po šiestej. A dopisoval si s vašimi učiteľmi, deti. Keby ste videli tie priame, rovné a úprimné slová, ktoré so mnou zdieľajú! Je z nich cítit cit, emócie, radosť. Píšu, čo si myslia. Žiadne vytáčky. Aký to kontrasst oproti tomu, čo mi píše - a jako – Mamionka. Z je „zpráv“ o Vás, ktoré má za povinnosť mi písať raz za mesiac = ide chlad. Napíše len absolútne minimum of minimum o Vás, a ešte k tomu vždy len polku vecí. Aby som sa fakticky celkom nič nedozvedel... Chladnokrvne. Bezcitne. Len aby ma mučila. Nenávisť z nej len sála, túžba po „emotional vioélence“, jako som sa nedávno dozvedel nový termín, hodiaci sa na to... Ako teraz, Adam, napísala, že tvrdo pracuješ v škole, aby si dosiahol, čo chceše v budúcnosti = ale nenapíše, čo Ťa zaujíma, čo plánuješ. Aj keď to vie... Ona, aj ty. Ty mi to samozrejme nepovieš dnes už vôbec, jako dnes zavrhnutý... Mám cez to všetko radosť z tých slov Vašich učiteľov. Obaja ste výborný žiaci. A ja som na to hrdý. Na oboch z Vás. Nininka, ty si sa vraj stala pomocníčkou učiteľky, to ma teší...

Začal som dnes šetriť na ďalšiu letenku na cestu k Vám, deti.

Musím vždy niečo robiť = aby som na chvíľu zabudol. Hneď, jako mám nejakú energiu, čo mi zostane po Mmainkinom duševnom mučení. Včera som odišiel z kancelárie až o pol deviatej večer. Prišiel po deviatej. Dal dole prádlo zo šnúr na balkóne. Predvčerom večer, keď som robil ten poriadok v byte, s papiermi, tak som utoho ešte pral. Biele a farebné prádlo. Uteráky, spodné prádlo, ponožky svetlé. Na 40 stupňov Celzia. Práčku som X rokov nemal po Mmainky rozvode, všetko zostalo jej. Vám. Ale ani Vy ste to nevyužívali. Mmainka odišla do Ameriky. A využívali všetko, čo som Vám nechal cudzí ľudia, ktorí si prenajali náš byt, kde sme bývali... Keď som Mmainku potom po rokoch žiadal o jeden svadobný dar, čo sme dostali spolu = odmioetal mi ho dať. Je to drevena plastika, ženy s dieťaťom, visela nám v obývačke... Vy ju nemáte, A ja ju mať nemôžem, lebo Mmainka si to nepraje. Keď nie ona = tak nikto...

Práčku mi tma nechal jeden člověk, čomi bolo dlžný peniaze. Slovákokanaďan. Predtým, asi dva roky, mi prala moja známa. Tá Maminka tých troch detí,. Čo sa im o ne starám, babysiujem. Raz za mesiac som jej priniesol prádlo... Teraz si perioem sám už ďalšie tri roky či koľko... Jednoducho. Vždy vštko na štyridsať stupňov. Keď som išiel večer včera domov, tak som si kúpil vo „Večerke“ dve „utopence“. Viete, čo sú utopence, deti? Je to nakladaný údený hrubý párok, či špekáčok, v kyslom náleve, scibuľou. Podáva sa to v krčmách, hospodách. Nemal siom to aspoň rok, dva. Tak som si to včera kúpil. Prišiel domov, sadol si na stoličku s výhľaodm na moju „televíziu“, výhľad na Prahu, blikajúcu svojimi svetlami = a pozeral. Myslel u toho na Vás. Jedol utopnece. Dojedol. Zobral prádlo. Uložil. Odložil. Rozvietil telku. 21,40 hod. Vedel som, že dávajú film nejaký juhoslovanksý, neviem teraz či srbský, cjrovatský či aký, od režiséra Kosturici. Výborná komédia, odcenená na svetových filmových festivaloch. Čierna mačka (kočka) biely kocúr... Z prostredia cigánov, bulharov, juhoslovanov. Bolo to výborné. Na chjvíľu som zabudol, že ste ďaleko, ja beZ Vás... Zasmial som sa. Film skončil. Polnoc. Ja bez Vás. Bolesť v žalúdlu, teror Maminky trvá. Pomodlil som sa. Za Vás. Za Mmainku. Zaspal. Ráno vstal na zvonenie budíka. Za päť minút sedem. Vstávam, bez raňajok. Sprcha. Biela káva, lyžička čiernej priamov mlieku zohriata v mikrovlnke... Ešte tej, čo sme mali v kancelárii SUN. Bola asi dva roky rozbitá, až nedávnosom ju dal oprabviť. Žil som bez nej. Nebvadilo. Ani som doma nejedol. Ani teraz skoro. Sem tam si urobím pastu taliansku, nejaké pesto do toho kúpim hotové. A som kuchár. Obyčajne, keď mám návštevu. Sám si to robím vynímočne. Stačí mi káva, cvhlieb, rohlík, koláče. Tie mám rád.

Zpráva Maminky 08-2004 – je v nej takisto málo o Vás, ako minulý mesiac, keď Maminka písala, že „není o čem psát“... Stále rovnaké z jej strany. Aby ma ďalej mučila, už mi ju ani neposlal priamo, lebo si maly moje zablokovala. Poslal ju právnikovi Michaelovi, aby mi ju preposlal. Ignoruje ma, bojkotuje. Ukazuje mi, že je nestojím ani za fajku močky. Otec jej detí. Je nič. Nula. Špina, ktorej sa musí zbaviť. Vášho otca. Obvímam Ťa Adam, Objímam Ťa Nina. Idem pracoať, mám toho dnes dosť... Oco, 8.45